Rožňava leží v Rožňavskej kotline, ktorá je zo severu ohraničená mohutným masívom Spišsko-gemerského rudohoria a z juhu geomorfologicky odlišným vápencovým celkom Slovenský kras a jeho planinami Silickou a Plešiveckou. Silická planina uzatvára smerom na východ celú kotlinu kopcom Soroška. Úrodnou pôdou Rožňavskej kotliny preteká najvýznamnejšia rieka Slaná so svojimi prítokmi Čremošná, Drázus, Súľovský potok a ďalšími. Poloha mesta teda umožňovala nielen vhodne využívať nerastné bohatstvo rudohoria, ale tvorila aj križovatku ciest prechádzajúcich z východu na západ a ciest smerom na juh a sever.
Najstaršou písomnou zmienkou o Rožňave je listina kráľa Ondreja III. z 3. februára 1291, ktorou poveril Jágerskú kapitulu, aby v spolupráci s kráľovským zástupcom vytýčila hranice obce Rosnoubana. Ďalšími listinami potvrdil donáciu Rožňavy v jej starých hraniciach i nového majiteľa mesta, ktorým sa stal arcibiskup Ladomír a ostrihomské arcibiskupstvo. Ponechal mu aj pozemkovú daň, urburu, t.j. osminu vyťaženého striebra z baní, všetky kráľovské kolekty (dane) a dovolil mu všetky výsady, ktoré užívalo ostrihomské arcibiskupstvo, preniesť aj na občanov Rožňavy.
Samotná skutočnosť, že panovník daroval Rožňavu, svedčí o bohatosti tohto územia i o vysoko vyvinutej produkcii striebra, ktorá mala arcibiskupovi nahradiť straty vzniknuté pri obrane kráľovských záujmov. Donácia Rožňavy ostrihomskému arcibiskupovi z roku 1291 znamenala len začiatok procesu premeny banského mesta na mesto zemepánske. Mesto sa na jednej strane stalo závislým od arcibiskupa, na druhej strane však získalo výsady. Z nich najvýznamnejšia z 29. septembra 1329 oslobodzovala jeho poddaných od platenia mýta v celej krajine.
Po bojoch o trón a moc na prelome 13. a 14. storočia novozvolený kráľ Karol Róbert z Anjou v roku 1320 donáciou potvrdil majiteľa Rožňavy a v ďalšej donácii z roku 1323 spomenul už aj zlaté bane. Pôvodná donácia Ondreja III. sa tak rozšírila o výnos zlatých baní. Rožňava sa stala zemepánskym mestom ostrihomského arcibiskupa, a to až do založenia biskupstva v Rožňave v roku 1776.
Vzťah mesta a zemepána bol korektný – zemepán nezneužíval svoje práva a nechal mestu pomerne vysoký stupeň slobody a samosprávy. Staral sa o to, aby Rožňava slobodne užívala svoje práva, čo bolo aj v jeho záujme. Preto aj ďalší arcibiskupi vydávali pre mesto rôzne listiny a staršie často potvrdzovali. Od svojho mesta vyžadovali v 16. storočí len minimálne dávky a poplatky. Najvyššou položkou bola už spomínaná urbura. Ostatné banské mestá odvádzali urburu od všetkých kovov, Rožňava len zo striebra. Ďalšiu dávku predstavoval cenzus – bežná pozemková daň vo výške 70 uhorských zlatých a paktáta, stanovené urbárom na 30 zlatých ročne namiesto desiatku, ktorý ostal kostolu.
Takéto vzťahy si mesto udržalo so svojim zemepánom až do 17. storočia, kedy sa vzťahy začali zhoršovať a pretrvávali až do obdobia, kedy sa Rožňava stala biskupským mestom.
Do života mesta nepriaznivo zasiahli politické a hospodárske nepokoje. Turecké ťaženia, stavovské povstania i morová epidémia, ktorá sa v meste objavila v dvoch fázach, do značnej miery ovplyvnili jeho hospodársky rozvoj.
3. februára 2021 si pripomíname 730 rokov prvej písomnej zmienky o Rožňave. Listina, v ktorej sa naše mesto prvýkrát spomína, je uložená v Archíve Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Rožňava.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Veduta Rožňavy od Johanna Baumertha na majsterskej listine cechu medovnikárov a voskolejárov, začiatok 19. storočia.
Foto Š. Fábián
Zdroje:
TAJTÁK, Ladislav a kol.: Dejiny Rožňavy I. 1. vyd. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1978. 508 s.
Zbierkový fond Baníckeho múzea v Rožňave, fond História I
