S jarným obdobím sa okrem poľnohospodárskych prác spája aj charakteristické zamestnanie obyvateľstva karpatskej oblasti, ktorým bolo pastierstvo. Nejde však len o pastierstvo oviec, ktoré možno dnes vnímame najviac, ale i hovädzieho dobytka, kôz, ošípaných, husí či koní. Prvé historické správy z územia Slovenska, ktoré sa týkajú pastierstva, sú z 11.-12. storočia. Už z tohto obdobia sú typickými znakmi pastiera palica, kapsa, bič, trúba, píšťala a pes. A hoci pasenie nepredstavovalo činnosť, ktorá by predpokladala špecifické fyzické či psychické predpoklady, platili aj pri ňom určité pravidlá. Príkladom je archívny dokument Kniha prísažných formúl z Rejdovej, ktorej súčasťou je aj prísaha pre pastierov: Ja N. N. od počtivej obcy za pastira postaveni ku rožšnjemu prísaham skrže Boha ziveho, Boha Otca, Sina i Ducha svateho, ze ja na mne zvereni statok verne a poslušne varovat budem a do škodi dobrovolne nepustim a ked bi som chorobu dajaku medzi statkom szpozoroval, povinovati som prjam richtarom estje toho dnya ohlasit, cuzi statok bez richtarskeho vedomja do paši neprimem. K tomu nech mi dopomaha Buch Otec, Sin i Duch svaty, na veky pozehnani. Amen.
Prísaha pre pastierov, fotokópia zo zborníka Gemer, Národopisné štúdie, 1976
Keďže nebolo možné pásť niektoré druhy zvierat spolu, aj samotní pastieri sa diferencovali podľa druhu dobytka. Kraviari pásli kravy, jaloviari mladý dobytok a voliari mali na starosti stáda volov. Ošípané pásol pasťir svíň, sviňiar či kondáš, kone koniar a kozy koziar.
V južných častiach Gemera sa jeho obyvatelia venovali pestovaniu obilnín, okrem Plešiveckej planiny s rozsiahlymi pasienkami a Silickej planiny, kde pestovali krmoviny. Severne sa pestovali hlavne zemiaky a krmoviny a prevládal chov hospodárskych zvierat. Pasienky sa vyskytovali na celom území Gemera, v nížinatých častiach sa využívali aj časti ornej pôdy, ktoré ležali úhorom a v severnejších častiach prirodzené pasienky - hole. Hole sa postupne rozširovali aj o umelo vytvorené pasienky z priľahlých lesov, ktoré sa klčovali. Pasienky blízko dediny sa využívali hlavne na pasenie kráv, aby sa každý deň mohli vrátiť do dediny a kravy podojiť. Na odľahlejších pastvinách sa pásli voly alebo do okolitých lesov chodili s ošípanými, ktoré sa kŕmili žaluďmi.
K rozvoju pastierstva v podhorských oblastiach prispela kolonizácia na valaskom práve, ktorá na území Gemera prebiehala od polovice 15. storočia, išlo hlavne o chov oviec. Rozdiel medzi obecnými pastiermi a pastiermi, ktorí sa venovali salašníckemu chovu oviec nebol len v druhu dobytka, ale išlo hlavne o výrazné sociálne rozdiely a iný spôsob života. Obecní pastieri mali nízke sociálne postavenie, gazdovia si ich najímali a vyplácali ich väčšinou len v naturáliách. Išlo o sezónnu prácu, pastieri kráv sa do dediny na noc vracali, tí na odľahlejších pastvinách si stavali jednoduché prístrešky. Oproti tomu pastieri v podhorských oblastiach mali zväčša vlastné stáda oviec a starali sa o ne s ostatnými príslušníkmi rodiny. Ovce sa pásli na holiach, ďaleko od dediny, pastieri s nimi ostávali aj cez noc. Takýto spôsob života si vyžadoval stavbu obydlí pre celú rodinu a prístreškov pre ovce priamo na lesných pasienkoch. Kolonizovaní pastieri zároveň dostávali od feudálnej vrchnosti viaceré privilégiá a na ochranu svojich práv sa organizovali vo valaskom vojvodstve - Valaská sloboda alebo Valaský opasok. Medzi gemerskými obcami sa v tomto združení nachádzali Rejdová, Vyšná a Nižná Slaná, Veľká a Malá Poloma, Henckovce, Hanková, Markuška, Brdárka, Kobeliarovo a ďalšie obce a osady z hradných panstiev Krásna Hôrka, Štítnik, Muráň a Plešivec.
Ovce v ohrade, Kobeliarovo, 2. pol. 20. storočia
Výhodné podmienky pre salašníctvo, ktoré v Gemeri boli, spôsobili, že sa rozšírilo aj medzi nížinaté oblasti, či už v spracovaní mliečnych produktov, syry, oštiepky, bryndza a žinčica alebo inšpiráciou v pastierskych stavbách. Hlavným objektom bola bačovská koliba, ktorá slúžila ako obydlie a aj na spracovanie a uskladnenie mliečnych produktov. Ovčiarom, ktorí v noci strážili ovce slúžil jednoduchý prenosný drevený prístrešok - kolibka. Ohrada pre ovce, košiar, bola rozdelená na dve časti, v jednej boli ovce zatvorené pred dojením - hoňelňica a v druhej sa dojili - dojčiarka, dojčiareň.
Dojenie oviec na salaši, Kobeliarovo, 2. pol. 20. storočia
V roku 1792 stanovala vo svojich smerniciach gemerská stolica aby sa rok začínal a končil na Ďura, teda 24. 4. Výnimkou boli pastieri - valasi, u ktorých mal trvať od Demetra, 26. 10., z toho sa zachovalo ľudové spojenie od Mitra do Mitra. Hlavná práca obecných pastierov začínala na Zelený štvrtok, tesne pred Veľkou nocou, kedy bol tzv. výhon, teda prvé vyháňanie dobytka na pašu. Bola to mimoriadna udalosť pre gazdov, spájala sa s mnohými magickými úkonmi aby si zabezpečili prosperitu stáda a ich zdravie. Výhon sprevádzalo hlasné trúbenie, plieskanie bičom a bujakom na rohy priviazali červené stuhy, čo ich ešte viac rozdráždilo. Pre pastierov to bol jednej z najťažších dní v roku, pretože dobytok bol celú zimu v maštali a potom sa len ťažko dal udržať pokope. V horských obciach vyháňali ovce na jar v období od Jozefa do Ďura na lúky a na Jána až na salaš na hole a podhorské pasienky, kde zostali ovce až do konca žatvy.
Pohľad na salaš - výroba syra, Kobeliarovo, 2. pol. 20. storočia
Pohľad na salaš - výroba syra, kolektív prac. JRD, Kobeliarovo, 2. pol. 20. storočia
Barbora Šumská
Zdroje:
GALLO, Ján. Obecní pastieri v Gemeri. In: Gemer, Národopisné štúdie 2, č. 39. Martin: Osveta. 1976. s 213-234.
HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986. 248 s.
PARÍKOVÁ, Magdaléna., PODOLÁK, Ján. Poľnohospodárstvo a pastierstvo. In: Gemer - Malohont. Martin: Matica slovenská. 2011. s 22-69. ISBN 978-80-7090-990-4.
PRANDA, Adam, ORLOVSKÝ, Jozef. Knižka prísažných formúl z Rejdovej. In: Gemer, Národopisné štúdie 2, č. 39. Martin: Osveta. 1976. s. 57-102.
Archív Baníckeho múzea v Rožňave
