Poloha mesta Rožňava, ležiaceho v Rožňavskej kotline, umožňovala v minulosti nielen vhodne využívať nerastné bohatstvo rudohoria, ale tvorila aj križovatku ciest prechádzajúcich z východu na západ a ciest smerom na juh a sever.
Najstaršou písomnou zmienkou o Rožňave je listina kráľa Ondreja III. z 3. februára 1291, ktorou poveril Jágerskú kapitulu, aby v spolupráci s kráľovským zástupcom vytýčila hranice obce Rosnoubana. Ďalšími listinami kráľ potvrdil donáciu Rožňavy v jej starých hraniciach i nového majiteľa mesta, ktorým sa stal arcibiskup Lodomír a ostrihomské arcibiskupstvo. Ponechal mu aj pozemkovú daň, urburu, t.j. osminu vyťaženého striebra z baní, všetky kráľovské kolekty (dane) a dovolil mu všetky výsady, ktoré užívalo ostrihomské arcibiskupstvo, preniesť aj na občanov Rožňavy.
Samotná skutočnosť, že panovník daroval Rožňavu, svedčí o bohatosti tohto územia i o vysoko vyvinutej produkcii striebra, ktorá mala arcibiskupovi nahradiť straty vzniknuté pri obrane kráľovských záujmov.
Donácia mesta z roku 1291 bola len začiatkom procesu premeny banského mesta na mesto zemepanské. Mesto sa na jednej strane stalo závislým od arcibiskupa, na druhej strane však získalo výsady. Z nich najvýznamnejšia z 29. septembra 1329 oslobodzovala jeho poddaných od platenia mýta v celej krajine.
Po bojoch o trón a moc na prelome 13. a 14. storočia novozvolený kráľ Karol Róbert z Anjou v roku 1320 donáciou potvrdil majiteľa Rožňavy a v ďalšej donácii z roku 1323 spomenul už aj zlaté bane. Pôvodná donácia Ondreja III. sa tak rozšírila o výnos zlatých baní. Rožňava sa stala zemepanským mestom ostrihomského arcibiskupa, ktorým bolo až do roku 1776, kedy bolo v meste zriadené samostatné biskupstvo.
Vzťah mesta a zemepána bol korektný – zemepán nezneužíval svoje práva a nechal mestu pomerne vysoký stupeň slobody a samosprávy. Staral sa o to, aby Rožňava slobodne užívala svoje práva, čo bolo aj v jeho záujme. Preto aj ďalší arcibiskupi vydávali pre mesto rôzne listiny a staršie často potvrdzovali. Od svojho mesta vyžadovali v 16. storočí len minimálne dávky a poplatky. Najvyššou položkou bola už spomínaná urbura. Ostatné banské mestá odvádzali urburu od všetkých kovov, Rožňava len zo striebra. Ďalšiu dávku predstavoval cenzus – bežná pozemková daň vo výške 70 uhorských zlatých a paktáta, stanovené urbárom na 30 zlatých ročne namiesto desiatku, ktorý ostal kostolu.
Takéto vzťahy si mesto udržalo so svojim zemepánom až do 17. storočia, kedy sa vzťahy začali zhoršovať a pretrvávali až do obdobia, kedy sa Rožňava stala biskupským mestom.
Listina kráľa Ondreja III., v ktorej sa naše mesto prvýkrát spomína, je uložená v Archíve Rímskokatolíckej cirkvi Biskupstva Rožňava.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Rožňavské námestie. Kresba Gusztáva Zomboryho, 1867
Rožňava koncom 18. storočia
Zdroj:
TAJTÁK, Ladislav a kol.: Dejiny Rožňavy I. 1. vyd. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1978. 508 s.
MV SR, ŠA v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, fond Zbierka pohľadníc a fotografií
