Slovenské národné povstanie roku 1944 možno označiť za jedno z najväčších ozbrojených vystúpení v tyle nemeckej armády počas 2. svetovej vojny. Takmer dva mesiace sa povstalcom darilo brániť územie stredného Slovenska, ktoré sa ocitlo v obkľúčení nemeckých jednotiek. Vojenskí velitelia Povstania – Ján Golian a revúcky rodák Rudolf Viest sa ocitli v pomerne zložitej situácii, keďže výzbroj a posily bolo možné na dotknuté územie presúvať iba letecky. Zo Sovietskeho zväzu sa sem postupne presunuli vojaci 1. česko-slovenského samostatného stíhacieho leteckého pluku a 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády. Z Talianska sem zase prilietali americké lietadlá s materiálnou pomocou a výzbrojou. A hoci vysielanie vojenských misií zo strany krajín protihitlerovskej koalície predstavovalo bezpochyby dôležité uznanie Povstania z medzinárodného hľadiska, rozhodujúcim faktorom pre udržanie sa v bojoch s nemeckou armádou bola podpora domáceho obyvateľstva.
V povstaleckej armáde bojovalo približne 60-tisíc vojakov a v partizánskych oddieloch asi 18-tisíc partizánov, pričom na strane povstalcov sa okrem Slovákov objavili aj príslušníci iných národov – Česi, Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Francúzi, Maďari či Nemci. Samotné Povstanie sa pripravovalo s ohľadom na postup Červenej armády. V čase jej priblíženia sa ku karpatským hrebeňom jej mali dve východoslovenské divízie uvoľniť vstup na Slovensko a súčasne vojenské posádky na západe a juhu krajiny mali brániť postupu nemeckej armády. Slovenská vláda mala byť zvrhnutá a moci v krajine sa mala ujať Slovenská národná rada (SNR) s národnými výbormi. No zastrelenie členov nemeckej vojenskej misie na dvore martinských kasární partizánmi dňa 28. augusta 1944 poskytlo Nemecku zámienku k predčasnému zásahu. Už nasledujúci deň začali nemecké jednotky obsadzovať slovenské územie. Večer 29. augusta 1944 mal Ferdinand Čatloš, vtedajší minister národnej obrany v rozhlase prejav, v ktorom oznámil, že slovenská vláda pozvala nemeckú armádu na Slovensko, aby bojovala proti partizánom. Súčasne požiadal domáce obyvateľstvo, aby Nemcom nekládlo odpor. V reakcii na to Vojenské ústredie povstaleckej SNR v Banskej Bystrici vydalo slovenským vojenským posádkam heslo na zaujatie obranného postavenia, ktorý bol zároveň signálom na začatie Povstania. Ešte v ten večer sa začali prvé boje v oblasti Žiliny a na druhý deň aj pri Kežmarku.
Oproti pôvodným plánom tak Povstanie vypuklo skôr, a to v čase, keď ešte neboli zavŕšené všetky vojenské prípravy. Nepodarilo sa udržať ani dve východoslovenské divízie, ktoré Nemci dokázali odzbrojiť bez jediného výstrelu a rovnako jednotky na západe krajiny nedokázali klásť výraznejší odpor. A tak sa Povstanie obmedzilo iba územie stredného Slovenska s centrom v Banskej Bystrici. Boje, ktoré trvali približne dva mesiace, boli zo strany povstalcov prevažne obranného charakteru. No ani húževnatý odpor nedokázal zastaviť postup nemeckej armády, a to najmä z otvoreného priestoru na juhu – z Maďarska, odkiaľ sa v polovici októbra začala rozsiahla nemecká ofenzíva. Krátko nato 27. októbra 1944 padla Banská Bystrica. Časť povstaleckej armády sa dostala do zajatia, iná časť sa spolu s partizánmi stiahla do hôr a pokračovala v ozbrojenom odpore až do oslobodenia. Veliaci generáli Povstania, Ján Golian a Rudolf Viest boli zatknutí a odvlečení do koncentračného tábora, kde obaja zahynuli. Dnes vieme, že v tom čase zostávalo len päť mesiacov do oslobodenia Banskej Bystrice Červenou armádou.
Martin Hajduk
Použité zdroje:
Fotoarchív Baníckeho múzea v Rožňave
Pamätihodnosti mesta Banská Bystrica – https://www.pamatihodnosti.sk/
BOLFÍK, Július. Protifašistický odboj a oslobodenie Gemera. Martin, 1981.
KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Praha, 1998.
PREČAN, Vilém. Slovenské národné povstanie – dokumenty. Bratislava, 1965.
RYCHLÍK, Jan. Česi a Slováci ve 20. století. Praha, 2015.
