Zub mamuta(Mammuthus primigenius)
- zadná horná stolička (drvič).
Miesto nálezu: Silická planina, kataster obce Silica, jaskyňa Ponor pri napájadlách. Zub sa nachádzal v malej sieni, asi 15 m pod povrchom.
Väčšina mamutov vyhynula na konci poslednej doby ľadovej (pred 20 000 tis. rokmi). Posledné mamuty z Wrangelovho ostrova však vyhynuli až okolo roku 2000 pred n.l.
Čierna keramika
Čierna neglazovaná váza vypálená pri príležitosti 1. medzinárodného hrnčiarskeho tábora v Krásnohorskej Dlhej Lúke v roku 2010. Čiernu farbu získala špeciálnou technikou pri vypaľovaní, tzv. zadymovaním.
Výrobca: Zoltán Horváth.
Výška: 35 cm
Zvolávacie tabuľky cechu tkáčov
Jednou z najstarších je tabuľka zo začiatku 17. storočia. Vyhotovená je z dreva. Jej základom je stredné oválne pole, v ktorom je na prednej strane znázornený znak tkáčov v podobe troch k sebe obrátených člnkov. Zadná strana je zdobená dvojhlavým orlom umiestneným uprostred. Pôvodne mala táto tabuľka i schránku na ukladanie odkazov.
Drevená zvolávacia tabuľka s datovaním 1660 bola vyhotovená pravdepodobne po doslúžení prvej tabuľky tohto cechu. Na prednej strane je detailne znázornený znak tkáčov, avšak popri člnkoch sú tu viditeľné i vretená a z nich visiaca stuha. Na zadnej strane sa nachádza nápis ADAM/REDEQUI/JOANNES BARDIOVSKI /A.D. 1660. Ide pravdepodobne o mená dvoch cechmajstrov.
Cechové zvolávacie tabuľky slúžili na zvolávanie všetkých členov cechu na cechové schôdze. Dokazovali legitimitu, právo cechmajstra ako zákonne voleného predstaveného cechu. Tabuľka zároveň znamenala, že osoba, ktorá sa ňou preukazuje je hodnoverná. Niekedy bola so schránkou na uloženie správy.
Cechové tabuľky sú významným hmotným prameňom bohatého cechového života v meste Rožňava.
____________________________________________________________________________________________
Bronzový meč
Rukoväť a časť čepele bronzového meča tzv. liptovského typu. Rukoväť je ku čepeli prinitovaná tromi nitmi. Bronzové meče boli odlievané, na rozdiel od neskorších železných, ktoré boli kované. Lokalita: neznáma. Vek: cca 3200 rokov.
____________________________________________________________________________________________ pozn. Liptovský typ – typ bronzového meča s liatou zdobenou rukoväťou zakončenou kotúčom. Tento názov zaviedol v roku 1933 J. Eisner.
http://sk.wikipedia.org/wiki/Liptovský_meč Hrala, J.: Otázka puvodu meču liptovského typu s čiškovitou rukojetí. In: Archeologické rozhledy, 6, 1954, s. 215 – 226. ___________________________________________________________________________________________
Neznámy stredoeurópsky maliar:
Sv. Ján Evanjelista -tempera na dreve
datovaná rokom 1676,rozmery: 130 x 90 cm
Neskororenesančná tabuľová maľba v profilovanom ráme tvaru osemuholníka. Atypické predsadené rámovanie obrazu poukazuje na skutočnosť, že nejde o závesný obraz, ale s najväčšou pravdepodobnosťou o časť dreveného maľovaného kazetového stropu a to časť centrálnu.
Maľba je dielom profesionálneho umelca školeného na talianskych vzoroch, s vplyvmi nemeckej a podunajskej tabuľovej maľby známej z nespočetných krídlových oltárov.
Obraz je namaľovaný temperovými farbami na podmaľbu bravúrnymi ťahmi štetca, doplnenými pôsobivou drobnokresbou v detailoch , na povrchu maľby s pozostatkami svietivých lazúr .
Rožňavský obraz pochádza z najstarších akvizícií múzea, ktoré zozbieral jeden z jeho zakladateľov a prvý riaditeľ múzea Koloman Tichy.
Funkčný model stacionárneho stojatého parného stroja
Zbierka mesiaca – model stacionárneho stojatého parného stroja bol vyrobený v spoločnosti BING WERKE VORM. GEBRÜDER BING.
Spoločnosť BWGB založili v roku 1866 v Norinbergu súrodenci Ignaz a Adolf Bingovci ako veľkoobchod s kuchynským riadom a hračkami. V roku 1879 zaviedli aj vlastnú produkciu hračiek a v roku 1905 sa už mohli popýšiť titulom „Najväčší výrobca hračiek na svete“.
Vyrábali predovšetkým plechové hračky, modely železníc s veľkým množstvom príslušenstva vrátane parných lokomotív a tiež veľmi rozmanitý rad modelov parných strojov.
Plán jaskyne Baradla
Plán jaskyne Baradla rožňavského rodáka Imre Vassa, úradného zememerača Gemerskej župy.
I. Vass v roku 1825 objavil väčšiu časť hlavnej vetvy jaskyne,
ktorú zmapoval a jej opis aj s plánom vydal knižne v roku 1831.
Úvodná strana rukopisu I. Vassa o jaskyni Baradla – Az Aggteleki barlang topografica leirása. Plešivec, 1826
Archív Univerzitnej knižnice v
Bratislave
Titulná strana knihy I. Vassa.
Krstiteľnica
Drevená krstiteľnica z konca 18. storočia pochádza z dediny Gemer. Jej konštrukcia je bohato zdobená v barokovom štýle. Patrí k najvzácnejším a najstarším predmetom Historickej expozície – prezentačného múzejného depozitára.
Zvolávacia tabuľka cechu hrnčiarov, 1755
Vyhotovená je z mosadze. Predná strana je zdobená s vročením 1755 a trojuholníkovým nožom, symbolizujúcim nástroj hrnčiarov, ktorý spolu s v strede umiestneným hrncom s vrchnákom a uchami označuje majstrovské remeslo. Popri pekne vypracovanom ozdobnom ráme sú po oboch stranách a v spodnej časti zoskupené písmená, ktoré sú pravdepodobne začiatočnými písmenami predstaviteľov cechu. Zadná strana tabuľky je zdobená hrnčiarskym dielom – krčahom s uškami, ktorý stojí na podstavci s nôžkami.
Muránska kamenina
Na území Gemera pôsobili dve manufaktúry na kameninu. Obe patrili k tým, ktoré sa vedeli svojim sortimentom prispôsobiť požiadavkám odberateľov a ich činnosť pretrvala až do začiatkov 20. storočia.
Kameninovú manufaktúru v Muráni založili v roku 1823 Koháryovci, ktorí boli vlastníkmi najvýznamnejších hrnčiarskych stredísk v Gemeri – Šivetice, Držkovce, Prihradzany. O prvých desaťročiach existencie sa zachovalo pomerne málo správ. Majitelia dávali manufaktúru do prenájmu rôznym nájomcom. V období od jej vzniku až do roku 1841 sa tu vystriedalo viac nájomcov. Je známe, že vyrábali taniere, šálky, džbány na kávu, maselnice, lavóry, nočníky, džbány na vodu, väčšinou bielej alebo modrej farby. V rokoch 1841 až 1859 viedli podnik vo vlastnej réžii Coburgovci. V roku 1859 bol opäť obnovený systém prenájmu manufaktúry. Nájomcom sa stal František Dvoržak so spoločníkmi ( napr. Juraj Kalina), ktorý manufaktúru prenajímal až do roku 1874. Okrem už spomínaných výrobkov sa vyrábali aj dózy na tabak, kalamáre, cukorničky, soľničky, misy oválne a hranaté, kanvy a kvetináče. Počet stálych zamestnancov sa menil, najviac v nej pracovalo 54 pracovníkov. Výrobky sa predávali na jarmokoch v Budapešti, Arade, Miskovci a inde a boli značené značkou M U R Á N Y. Jedným z posledných nájomcov v rokoch 1895 – 1903 bol Jozef Mayer, ktorý výrobky značil svojim menom ( MAYER MUŔANY ). Rozšíril sortiment výrobkov o nové druhy s novým dekórom, ktoré boli určené najmä pre spotrebiteľov z vidieka. Posledné obdobie činnosti kameninovej manufaktúry v Muráni (1906 – 1912 ) reprezentujú výrobky značené IGNÁTH MURÁNYALJA. Výrobky z tohto obdobia už strácajú na technickom prevedení a kvalite.
Vývoj výroby a výtvarného charakteru výrobkov manufaktúry bol pomerne zložitý, napriek tomu sa jej majiteľom a nájomníkom podarilo po určitých obdobiach krízy výrobu obnoviť a preorientovať sa na nové odbytištia. Práve pre túto prispôsobivosť k dopytu a vkusu odberateľov mala manufaktúra v Muráni vzhľadom k iným manufaktúram pomerne dlhé obdobie svojho trvania.
Z produkcie manufaktúry v Muráni sa v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave nachádza 60 ks výrobkov. Muránsku produkciu reprezentujú najmä maľované taniere – 56 ks, ktoré boli vyrobené v druhej polovici 19. storočia. Z nich 14 ks sú výrobky z obdobia rokov 1895 – 1903, kedy bol nájomcom manufaktúry Jozef Mayer. Sú to väčšinou dekoratívne taniere s vegetatívnym ornamentom maľovaným cez šablónu, doplnené o vtáčikov a kohútov, alebo s rôznymi nápismi, najčastejšie menami. Na mnohých z nich bola použitá technika dekorovania hubkou namočenou vo farbe. Ďalej sú to misy, popolník a kalamár. Popolník a kalamár sú z produkcie v rokoch 1900 – 1903. Sú ružovej farby, na popolníku je štylizovaný rastlinný ornament.
Mgr. Angela Czintelová
Rožňavská kamenina
Do dejín európskej hmotnej kultúry vstúpila kamenina v druhej polovici 18. storočia. Od druhej polovice 19. storočia ju možno nazvať “porcelánom” určeným pre široké spotrebiteľské vrstvy. V plnej miere to platilo pre Slovensko, ktoré nikdy nemalo prírodné zdroje na výrobu porcelánu, zato poskytovalo dostatok kvalitnej hliny na výrobu kameninového riadu. V rokoch 1790 – 1825 vzniklo na území východného Slovenska 6 kameninových manufaktúr ( Košice, Prešov, Spišská Nová Ves, Kežmarok, Rožňava, Muráň ). Ich produkcia urýchlená, na rozdiel od cechovej výroby, mechanizovanou deľbou práce, uspokojovala predovšetkým potreby vyšších spoločenských vrstiev. Sortiment obsahoval umývacie a stolové súpravy, drobné úžitkové a dekoratívne predmety.
Rožňavská kameninová manufaktúra vznikla v roku 1810. Založil ju Ján Hoffman. Majetkom rodiny Hoffmanovcov zostal podnik až do roku 1845, keď prešiel do správy vedenej akciovou spoločnosťou, ktorej členmi okrem Hoffmanových detí boli aj Imrich Szontágh s manželkou a Rímsko – katolícka kapitula. Najväčší tvorivý rozmach dosiahla manufaktúra v rokoch 1851 – 1854. V tomto období pracovalo v manufaktúre 23 robotníkov.
Rožňavská manufaktúra každý rok pravidelne predávala svoje výrobky na výročných trhoch v Budapešti a Debrecíne. Výrobky, ktoré sa na trhoch nepredali, uskladňovali v obchodných skladoch zriadených v oboch mestách, kde ich predávali mimo jarmočných dní. Okrem toho odpredávala výrobky priekupníkom, ktorí ich posielali ďalej až do Srbska. V Srbsku ich kupovali mohamedáni a židia, ktorí ich používali pri náboženských obradoch. Dokladom toho je tanier zachovaný v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave. Po celej ploche je nápis v hebrejskom jazyku a malé orientálne motívy. Od šesťdesiatych rokov 19. storočia začala manufaktúra produkovať hlavne džbány a dekoratívne taniere. Výzdobou týchto tanierov sa snažili prispôsobiť ľudovému vkusu. Presný rok zániku Rožňavskej manufaktúry na kameninu nie je známy. Košická obchodná komora uvádza : ” V roku 1905 prestala vyrábať ďalšia továreň na kameninu – v Rožňave”.
V zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave sa nachádza 32 kusov výrobkov Rožňavskej kameninovej manufaktúry. Sú to taniere ( 20 ks ), džbány a krčahy ( 6 ks ), polievkové misy ( 2 ks ), čútora ( 1 ks ), nádobky na olej a ocot ( 1 ks), soľnička ( 1 ks ), vázička ( 1 ks ). Z najstaršieho obdobia výroby, z prvej polovice 19. storočia sa zachovali len 2 kusy, a to tanier s presekávaným okrajom a nádobky na olej a ocot v ozdobnom podstavci. Obidva kusy majú na dne razenú značku R o s e n a u. Z obdobia výroby asi do 70-tych rokov 19. storočia sú predmety značené R o z s n y ó n. Stretávame sa tu s taniermi maľovanými pomocou šablón, hubkovou technikou, bodkami a kvietkami.
K najmladším patria výrobky so značením D. S. R o z s n y ó n – podľa majiteľa, ktorým bol Alexander – Sándor – Dubrovský. Ku koncu existencie zamerala manufaktúra svoju produkciu na bohato maľované krčahy a taniere, ktoré dlhé desaťročia tvorili súčasť interiérov najmä dedinských domácností.
Mgr. Angela Czintelová
Parný valec
V zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave sa okrem nákladného parného automobilu Sentinel nachádza ďalší technický unikát – tretí najstarší parný valec na svete. Pracovný stroj vyrobila firma Aveling & Porter vo Veľkej Británii v roku 1883 s výrobným číslom 1904.
Valec o celkovej hmotnosti 15 t poháňa jednovalcový ležatý parný motor s výkonom cca. 5,2 kW s pracovným (kotlovým) tlakom 0,8 MPa. Valec bol vyrobený ako jediný s menovitou hmotnosťou pre francúzskeho zákazníka – firmu S. Bourdin (M. § L.). so sídlom na Rue du Bellay 53 vo francúzskom Angri. Akoby zázrakom sa na stroji zachoval podnikový štítok francúzskeho majiteľa.
Pôvodne bol stroj opatrený zariadením na rozrývanie cestného povrchu namontovaným na zadnej náprave. Valce tohto, tzv. anglického typu boli určené na úpravu štrkových – makadamových cestných povrchov, ktoré pred úpravou bolo potrebné niekedy rozryť. Neskôr, už pri úprave živičných povrchov (na ktoré boli vyvinuté valce tzv. francúzskeho typu), nepotrebné zariadenie na rozrývanie zo stroja odrezali. Pôvodné kolesá stroja sa prevádzkou natoľko opotrebovali, že sa vo francúzsku museli odliať nové. Je to zrejmé z konštrukčných prvkov lúčov kolies, ktoré boli na pôvodných kolesách riešené úplne ináč.
V roku 1937 sa ešte vo francúzsku uskutočnili tlakové skúšky kotla. V roku 1948 bol stroj už majetkom firmy Billik, Schick & spol. v Prahe. V roku 1950 sa stáva súčasťou inventára Komunálnych služieb mesta Prahy, odkiaľ putoval do Národného technického múzea v Prahe. Do Rožňavy sa dostal v roku 1959.
Posledný vodič valca ho spojazdnil v roku 1959 na dvore Baníckeho múzea. Valec sa mal použiť pri úprave cesty okolo vtedy vybudovanej práčovne v Rožňave. Nakoľko z valca parného agregátu striekala voda, stroj už nedostal povolenie na prevádzku.
Autor : Pavol Horváth
Škoda Sentinel
Od roku 1959 sa môže zbierkový fond Baníckeho múzea v Rožňave popýšiť nákladným parným automobilom Škoda Sentinel. Tento sa vyrábal od 20. rokov minulého storočia na základe licencie anglickej firmy THE SENTINEL WAGGON-WORKS LTD, SHREWSBURY v Škodových závodoch v Plzni, a to v rôznych modifikáciách.V bývalej ČSFR sa zachovali 3 exempláre tohto vozidla: 2 valníky v ČR a sklápač v Rožňave s výrobným číslom 376. Výrobný štítok sa na vozidle nezachoval, preto rok výroby vozidla nie je známy. V zbierkach Baníckeho múzea sa nachádza aj výrobný štítok s výrobným číslom 560, ktorý bol mylne považovaný za pôvodný štítok rožňavského Sentinelu. Avšak podľa výskumov D. Feuereisla z Prahy, vozidlo s výrobným číslom 560 jazdilo do roku 1932 na Slovensku, v rokoch 1932-1934 v Čechách a potom v Dubnici nad Váhom. V novembri 1955 bol tento automobil podľa protokolu parného kotla evidovaný ako majetok Závodov V.I. Lenina, n. p. v Plzni. Ako sa výrobný štítok dostal do múzea, sa dodnes nepodarilo zistiť. Škodu Sentinel používala aj Bratislavská plynáreň na prepravu uhlia od roku 1926 až neuveriteľných 40 rokov.
Niekoľko zaujímavých údajov: pohon automobilu zabezpečoval pomaloobrátkový dvojvalcový dvojčinný parný stroj na prehriatu paru. Parný plamencový kotol s predhrievačom pary (prehriata para mala teplotu 350°C). Spotreba tohto vozidla na 1 km jazdy bola 4,8 kg uhlia a 10 litrov vody. Nádrž so zásobou 800 l vody vystačila na 60 km, zásoba paliva (koks, uhlie) postačovala na 80-120 km. Priemerná rýchlosť vozidla bola 15 km/h, maximálna dosiahnuteľná rýchlosť sa pohybovala okolo 25 km/h. Hmotnosť prepravovaného nákladu mohla byť aj 5-6 t, pričom váha vozidla je 7 ton. V súčasnosti je Sentinel vystavený v Dopravnom múzeu v Bratislave.
